Hand made kytara od Rasta Peteraja 30.8.2006 - Kategorie: Galerie čtenářů Prečo sa vôbec púšťať do stavby elektrickej gitary ? Odpovedí je hneď niekoľko. Napríklad taký skvelý pocit z dobre odvedenej práce – pravda ak bola odvedená skutočne dobre ( to môzu byť tie pocity potom všelijaké :).

A verte, že radosť vlastniť podarený vlastnoručne vyrobený nástroj je aspoň taká, ako byť majiteľom Gibsonu Les Paul Custom Black Beauty ( alebo takmer taká :). Ďaľším, a možno najzávažnejším argumentom je, že si môžete postaviť gitaru priamo na telo, navrhnúť tvar, zvoliť harware a umiestniť ovládacie prvky k obrazu svojemu.

Nástroj, o ktorom budem písať som robil v roku 1991. To bolo obdobie, kedy sa len začínali bezne predávať naozajstné gitary ( aspoň na Slovensku ), čize výber nebol ziadny a o nejakých súčiastkách sa nedalo ani len snívať. Na tomto mieste sa musím ešte priznať, že celé dianie okolo bola vlastne zásluha môjho otca, ktorý okrem toho, že bol aktívny muzikant, venoval sa zákazkovej výrobe gitár ešte za čias hlbokého socializmu. V praxi to teda vyzeralo tak, ze on prišiel s nápadom a know-how a na mňa zostal entuziazmus a „otrocké„ práce. V tom období som bol vlastníkom Jolany Proxima 2. Bola to moja prvá el. gitara, pravda ak nerátam španielku s primontovaným bulharským snímačom za 8 leva ( cca 80 Kčs ) a výrezom robeným sčasti lupienkovou pílkou a sčasti kruzítkom. Jolana sa blízila ku svojím západným kolegyniam uz aspoň vzhľadom. Jej najserioznejšim prvkom bol krk. Krky napriek tomu, že sú najháklivejšou časťou, sú aj na tých najhorších gitarách väčšinou pouziteľné. Takmer všetky až na pár výnimiek sú javorové a priznám sa, že osobne som ešte nevidel žiadny, ktorý by mal nesprávne alebo nakrivo osadené prazce ( ak nejaká gitara neladí, je to spravidla zle naštelovanými kameňmi alebo zle osadenou celou kobylkou, či nultým prazcom ). Takze najideálnejšie sa javí pouziť krk už hotový ( kúpiť samostatne, prípadne za pár šupov s celou gitarou, napr. Jolanou ). Pri podobnej kúpe treba dávať pozor, aby nebol krivý niektorým z nakreslených spôsobov: Ak je prehnutý dopredu, či dozadu, musí to ísť doštelovať výstužou; aby nemal tzv. vrtuľu alebo ´esíčko´ ( v opačnom prípade môze byť nepoužiteľný ! ) – toto sa totiž zriedkavo môže vyskytnúť aj na krkoch značkových gitár. Iná moznosť je krk vyrobiť, je to však náročná práca, ktorá vyzaduje kvalitne vybavenú dielňu, značnú stolársku zručnosť a samozrejme kompletné teoretické vedomosti o problematike.

Naproti tomu výroba tela je pomerne jednoduchá. Rozhodujúci vplyv na zvuk má pouzitý material. Ja som sa rozhodol pre mahagon, ktorý je síce veľmi ťažký, no mahagonové gitary majú pekný, spevný tón a s dobrou kobylkou fantastický sustain. Drevo som zohnal v Břeclavě, v závode na výrobu dýh. V tom čase tam spracovávali celé mahagonové kmene stromov z ktorých im zostávali tzv. nozové odrezky. Podarilo sa mi tam za 65 Kčs kúpiť dosku cca 6 cm tlstú, vysokú a širokú akurát na 2 stratocasterové telá ( pred pár rokmi som takto zohnal podobnú jelšovú dosku v podobnom závode v Žarnovici na Slovensku – tam som si dokonca mohol vybrať medzi jelšou a jaseňom ). Doma som ju nechal najprv pár dní v pivnici, potom na chodbe a asi až po dvoch týždňoch ju doniesol do izbovej teploty. Aj tak sa trochu skrútila. Potom som zašiel do najbližšej stolárskej dielne, kde mi ju za fľašku zhoblovali na 46 mm a na pásovej píle vyrezali základný stratocasterový tvar. U deda v dielni som vyfrézoval lôzko na krk. Zvyšné otvory som vysekal dlátom. Keďže som počítal s predným panelom, nijak zvlášť som si na tom nedal záležať; videl som americké Fendery so škaredšie vyfrézovanými dierami, ako mám ja vydlátované. Potom nasledovala úmorná a nezáživná piplačka so zarovnaním bokov, zaoblením hrán a skosením na brucho a lakeť. Po absolvovaní tejto tortúry som gitaru slávnostne zložil, zahral si a zostal šťastím bez seba.

Pár dní som si na nej brnkal, pozoroval čo a ako, znovu ju rozobral a pustil sa do lakovania. To je kapitola sama o sebe. Pouzil som nitricelulózny ( acetónový ) lak a to hlavne preto, ze bol jediný, ktorý sa v tej dobe dal zohnať. Nanášal som ho štetkou, čo je oproti striekaniu zdlhavejšie a náročnejšie, no v konečnom dôsledku lepšie riešenie. Ide totiz o to, ze ak chcem mať priesvitny lak, aby vynikla kresba dreva, z pochopiteľných dôvodov nemôžem použiť tmel a lak sadá do pórov dreva. Pri striekaní sa musí lak dosť riediť a situácia je o to kritickejšia. Nakoniec sa síce podarí naniesť dostatočné mnozstvo vrstiev a lak vyleštiť do hladka no sadať bude ešte niekoľko rokov. Videl som spústy dokonca továrenských gitár, ktoré mali povrch miesto zrkadlového pórovitý ako pomaranč. Čize štetka, neriedený lak, kazdu jednú vrstvu nechať pár dní uschnúť, 10 – 15 vrstiev, potom vybrúsiť šmirglami postupne od 50-ky až po 800-ku, brúsne pasty od hrubej po jemnú, na záver Silichróm a lak napriek tomu, že ho mám dosť doudieraný je aj po 10-tich rokoch ako zrkadlo.

Osadený mám jednen HB, dva SC a zamykacie tremolo. Pôvodne som mal pri kobykle snímač z Jolany Diamant, no veľmi rýchlo som ho vymenil za štandardný humbucker. Dnes tam mám HB v tvare singlu – DiMarzio Fast Tracker. Single mám vlastnoručne navinuté. Kostričky sú z kuprexidu, tyčinkové Alnico magnety zo snímačov z Jolany Iris ! ( tieto magnety sa ovšem vyskytovali iba v niektorých Iriskách ... ) no a na tom je navynutých cca 8000 závitov lakovaného medeného drôtu 0.05 mm hrubého. Tie snímače mám doteraz a nemusia sa hanbiť ani pred originálnymi vintage Fendermi z 50-tych rokov. Pôvodne som mal nezamykacie klasické tremolo fendrového typu, ktoré mi podľa technického výkresu vyrobil kamarát sústružník. Neskôr som ho vymenil za zamykaciu floydroseovitú páku, ktorú ktosi vyrobil doma. Nie je najkrajšia, no funkčne je úplne poriadku. Dnes by som si samozrejme páku aj snímače radšej kúpil, vtedy to však také jednoduché nebolo. No a keď už to mám tak ako to je a nehrá to vôbec zle, nechce sa mi to meniť. Gitara má dlhý sustain a zvuk posadený viac do výšok. Na sucho zneje veľmi ticho a aj so starými strunami dosť zvonivo. Okrem tejto mám aj iné gitary, jednu robenú podobným spôsobom, no táto je rozhodne moja najobľúbenejšia.